Podľa Zákonníka práce má zamestnanec nárok na odpočinok mimo pracovného času. Zamestnávateľ môže požadovať dostupnosť len v prípade, že ide o pracovnú pohotovosť, ktorá musí byť vopred dohodnutá. Inak zamestnanec nemá povinnosť zdvihnúť telefón.

Pracovný čas je obdobie, keď zamestnanec pracuje, plní úlohy a je k dispozícii zamestnávateľovi. Naopak, všetok čas mimo práce je čas na odpočinok.

Pracovná pohotovosť je čas mimo bežnej pracovnej doby, keď je zamestnanec pripravený nastúpiť do práce, ak je to potrebné. Môže ju zamestnávateľ nariadiť alebo sa na nej so zamestnancom dohodnúť, ale len v odôvodnených prípadoch. Zamestnanec sa musí zdržiavať na pracovisku alebo na inom dohodnutom mieste. Ak je zamestnanec počas pohotovosti priamo na pracovisku, tento čas sa berie ako pracovný čas, aj keď práve nepracuje. Za každú takúto hodinu mu patrí mzda alebo sa dohodnú na náhradnom voľne.
V prípade, že je pohotovosť mimo pracoviska, napríklad doma, tento čas sa do pracovného času nezapočítava. Zamestnanec však zaň dostáva odmenu, najmenej 20 % minimálnej mzdy za každú hodinu. V prípade, že počas pohotovosti začne reálne pracovať, tento čas sa už považuje za nadčas.

Zamestnávateľ môže nariadiť pohotovosť najviac 8 hodín za týždeň a 100 hodín za rok. Ak má byť dlhšia, musí s tým zamestnanec súhlasiť. Pri pružnom pracovnom čase sa pohotovosť na pracovisku berie ako normálna práca. Za čas strávený na pracovnej ceste mimo pracovnej doby sa može dohodnúť náhrada, napríklad peniaze alebo voľno.